Split: Ako som zahodila mapu a nechala, aby si mesto našlo mňa

Po nádherných dňoch nášho pobytu v Brele sme sa rozhodli pomaly vyraziť na cestu späť na sever. Zbalili sme si veci, rozlúčili sa s milou pani domácou a už sme sedeli v aute a užívali si jazdu po chorvátskom pobreží. Keďže sme si mysleli, že zvládneme už všetko, veľmi sme sa nestarali, kde tú noc budeme spať. To sa nakoniec ukázalo ako (veľká) chyba, ale nebudem predbiehať, deň sme si užili maximálne. Po ceste sme sa zastavili v jednom z najhlavnejších prístavov chorvátska – v Splite…

Split je naozaj jedno z najvýznamnejších chorvátskych miest ale nebudem vás zaťažovať informáciami o jeho postavení, pamiatkach ani histórii, aj keď je určite bohatá (a určite si to viete nájsť všade na nete). Vlastne ani ja sama som o tomto meste prakticky nič nevedela. Síce toto zrovna nie je informácia, ktorou sa tu môžem chváliť, ale paradoxne som tu možno v ten deň videla viac ako “vzdelaný turista”.

Nedržala som v ruke mapu a nenáhlila sa za nijakým určitým bodom, aby som ho ulovila.

Vlastne som tomu miestu nechala priestor, aby ono ulovilo mňa.

Jednoducho som si len užívala príjemný chládok ako som sa prechádzala kamennými uličkami spolu s davom turistov, obdivovala staré múry kamenných budov a celkom nečakane nás spleť uličiek priviedla na menší otvorený priestor, aby som ostala tou nádherou úplne šokovaná. Prisahám, že v tej chvíli som sa cítila ako vo filme z rímskej ríše a na chvíľu som naozaj zabudla aj na to obrovské množstvo ľudí… (Pošepkám len, že sa tu nachádza Diokleciánov palác zapísaný v Unesco).

Príjemne chladné kamenné uličky nás doviedli až do prístavu a na prímorskú promenádu plnú paliem. Tu na tomto mieste som ihneď videla, ako sa tu spájajú kusy histórie s modernou súčasnosťou…

Práve v tomto meste, v Splite, som si maximálne užívala tú nevedomosť kde som, ten skvelý pocit objavovania nových miest a veľmi silný pocit slobody aj pri tom, keď som sa rozhodovala, do ktorej uličky práve teraz vojdem a čo tam objavím… Videla som tam toho VEĽA…