Pokojná divočina na Malom Dunaji

Bol takmer koniec júna, štvrtok podvečer, a ja som sedela v aute na našej ceste obľúbeným smerom – na juh. Akonáhle sme prešli za prečiarknutú tabuľu nášho mesta, padol mi kameň zo srdca. Konečne niekam preč, ďaleko od reality všedných dní, smerom za malým dobrodružstvom a tak vytúženým oddychom, aký môže dopriať iba príroda, slnko, rieka…

Chystali sme sa splavovať Malý Dunaj. Som ten typ zvedavého objavovateľa, ktorý zásadne skúma nové a nové miesta, lenže toto je trochu iný prípad. Možno by som to na začiatku nepovedala, ale práve toto miesto si ma k sebe privolalo už po tretí krát a trochu tuším, že tomuto volaniu divočiny podľahnem aj ďalšie roky. S radosťou.

b_DSC0116

Moja premiéra na Malom Dunaji bola veľmi silná. Nielenže som nevedela ani ako vyzerá kanoe, ako sa drží pádlo a nieto ešte veta “Ty budeš háčik”, ale mala som obrovský strach. Nie z rieky, ale zo seba. Bola som po zápale žalúdka, takže som si nebola istá či zvládnem takýto fyzický výkon, štyri dni v prírode, a čo vlastne môžem zjesť alebo piť. Bola som doslova klbko neistoty a strachu. To som však ešte netušila, že tieto štyri dni na rieke zaúčinkujú najlepšie zo všetkých liekov. Že štyri dni na čerstvom vzduchu spravia svoje, že rieka ukľudňuje myseľ, že čaj z materinej dúšky uvarený v ešuse mi zas ukľudňuje žalúdok… a že “U Janíkov” je v máji celá lúka plná tejto úžasnej voňavej bylinky.

To najkrajšie čo som však objavila, bol pohľad na svet z hladiny tečúcej rieky. Ale to je vlastne už úplne iný svet…

DSCN8273

A či som to zvládla? Jasné.. nakoniec sme sa s mojim kormidelníkom zladili a namiesto točenia do kruhu sme dokonca išli rovno. Raz sme sa skoro prevrátili keď si môj kormidelník zmyslel, že si z člnu natrhá čerešne, ale to je už iný príbeh. Našťastie stále suchý!

Druhý krát som splavila Malý Dunaj o rok začiatkom júla a bolo to znova niečo iné. Tentokrát bolo slnečné horúce počasie a všetky dni na vode som si užívala bezstarostne ako dieťa na prázdninách. Lúka U Janíkov už nebola zelená, ale pokrývala ju žltá vysušená tráva a spolu s pokrivenými zástupmi agátov nám pripomínala africkú savanu. Ráno sme sa všetci znova stretli na raňajkách v tráve, ktoré vždy predchádzajú zhonu pri balení stanov, no napriek tomu sme stihli nazbierať sladké moruše do klobúka na cestu. Letnú atmosféru nám pridalo obrovské prekvapenie, keď sme sa už značne vyčerpaní splavom doplavili k ďalšiemu kempu v Jelke pri starom mlyne. Čakal nás tu festival dychovej hudby, ktorý vyhrával až do noci.. a bolo veselo!

_DSC0079_DSC0068DSCN8244_DSC0237

Malá rada pre začiatočníkov: Nemajte strach, keď budete z idúcich člnov počuť nadšené výkriky “Súlodieee!” alebo v horšom prípade šepkajúce otázky ako “Ideme súlodiť?” Jedná sa o častý, obľúbený (nevinný) jav, kedy sa na rieke spojí 2 alebo viac člnov dohromady a prestane sa pádlovať. Takéto súlodie sa necháva unášať pomalým prúdom rieky a obšťastňuje sa niečím tuzemským alebo inými lektvarmi 🙂

Tento rok som si takisto užívala letnú atmosféru na vode a aj keď som bola po tretí krát na tých istých miestach, skoro som zabudla aké sú krásne. Ako som tak sedela v kanoe a v tichosti počúvala žblnkanie vody okolo nás, snažila som sa zapamätať si každý kúsok krajiny v okolí rieky. Obrovské osiky ma svojou krásou nikdy neprestanú udivovať, ako aj padnuté kmene blízko pri brehoch, ktoré obývajú volavky na jednej nohe. A keď máme šťastie, dovolia si vystrieť svoje dlhé krídla a predviesť nám svoj elegantný let ponad riečnu hladinu.

DSCN2130

DSCN6277

Najradšej stanujem na našej “lúke savane”. Je tu neskutočný kľud. Presne taký aký potrebuje človek unavený z betónového mesta, z hluku, z ľudí. Pretože tu nie je žiadny betón, len zem pod nohami a hviezdnatá obloha, ticho a pár ľudí pri ohni, ktorí za to stoja.

DSCN2105

Tento rok to bolo hlavne o oddychu. Psychickom. Až takom, že pre mňa neexistovali ani hodiny, ani dni v týždni. Neuvedomovala som si žiadny pondelok-nedeľu, existovalo iba DNES. Presne takýto reset som potrebovala. A keď som sa zas vrátila tam odkiaľ som prišla, nemohla som si pomôcť… ale kdesi vnútri som sa nemohla zbaviť pocitu, že skutočný život je tam vonku, v tej divočine.

Žeby preto, že život existuje iba v tej chvíli, ktorú dokážeme prežiť?

DSCN2149

Myslím, že o rok to volanie budem počuť znova. Vlastne… Dúfam!

Kvalita cestovania sa nemeria podľa toho ako ďaleko cestujete, ale ako veľmi vás to zmenilo.

Reklamy

6 thoughts on “Pokojná divočina na Malom Dunaji

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s